Fyzioterapeutka: Je veľmi veľa drobných chýb v domácnosti, ktoré ovplyvňujú pohyb bábätiek

Rozhovor uverejnený 21.4.2020 v Denníku N, autor: Mária Benedikovičová.

Čo by si mali rodičia bábätiek všímať na pohybe svojich detí počas koronakrízy? Aké cviky je vhodné doma cvičiť s malými deťmi? V rozhovore radí skúsená fyzioterapeutka.

Zuzana Hejduková je fyzioterapeutka, ktorá sa špecializuje na rehabilitáciu detí do dvoch rokov. V rozhovore vraví, na čo by si mali dávať rodičia bábätiek pozor v období pandémie, keď nemajú toľko možností poradiť sa s lekármi, či sa ich deti vyvíjajú pohybovo správne. Dozviete sa tiež, akých chýb v domácnosti sa treba vyvarovať, čo je kľúčové v pohybe dieťaťa, ktoré sa má naučiť chodiť, a ako sa dá doma cvičiť so škôlkarmi a s malými školákmi.

Čo považujete za najväčšie riziko v súvislosti s fyzioterapiou najmenších detí v období koronavírusu?

Dozrievanie pohybových schopností v ranom detstve sa deje v konkrétnom intervale. Tento proces nepočká. Nemôžeme ho nechať a odložiť na neskôr. Ak sa správne nezvládne, môžu nastať problémy.

Napadá mi metafora s čerešňami, všetko má svoju postupnosť – najprv je púčik, kvietok, až potom červený, šťavnatý plod. Aj my máme určitý interval, v ktorom sa musí motorika rozvinúť, aby sa dieťa vlastnými silami dokázalo dostať do pozície stoja a aby sa potom mohlo pohybovať v priestore.

Zreniu nervovej sústavy sa hovorí motorický vek, mal by mať koreláciu s biologickým vekom. Ak tam nastáva posun, rodič, väčšinou mama, to hlási pediatrovi a ten posiela dieťa k neurológovi, ktorý presne stanoví, aký posun vo vývoji je. Ak je rozdiel medzi biologickým a motorickým vývojom tri-štyri mesiace, vtedy už je vhodná rehabilitácia.

Teraz je obdobie, keď pediatri pre hrozbu šírenia COVID-19 odsúvajú aj poradne pre bábätká. Matky sa nedostanú do ambulancií tak často, aby sa mohli poradiť, či je vývoj v poriadku. Čo by ste poradili rodičom, aby si všímali?

Najjednoduchší spôsob je pozorovať asymetrie. Ak matka vidí, že dieťa drží hlavičku prevažne na jednu stranu, keď má pri kopkaní menej aktívne nôžky, nedvíha ich nad podložku alebo jedna rúčka je akčnejšia než druhá. Keď sú bábätká malé, majú rúčky zovreté v pästičkách, ale keď sa jedna pri kopaní a voľnom pohybovaní otvára a druhá zostáva zaťatá s palčekom vo vnútri, treba byť na pozore. Asymetrie najlepšie evokujú, že niečo vo vývoji nejde správne a treba sa nad tým zamyslieť.

Keď sa dieťa narodí, samozrejme, má väčšie svalové napätie, celé je zohnuté, stiahnuté. Svalové napätie má na to, aby sa stabilizovalo v neznámom prostredí. Do druhého až tretieho mesiaca sa však toto napätie postupne uvoľňuje.

Keď je dieťatko najedené, spokojné a kopká si, tak postupne zisťuje, že leží na nejakej podložke, začína vnímať samo seba. Vzniká senzorická stimulácia telesnej schémy, čiže samo seba začne voči podložke zapierať. Maličké deti dozrievajú tak, že najprv majú zrelé vedomé zapretie o hlavičku, potom sa zapierajú o lopatky, zadoček a až potom objavia, že nohy sú na to, aby tiež pomohli zaprieť sa.

Správny vývoj závisí predovšetkým od toho, ako si to odkope a intenzívne odpracuje na podložke. Je preto nesmierne dôležité, aby nebola príliš mäkká, keď je dieťatko bdelé a oddýchnuté, keď má aktívny čas. Vtedy ho treba dávať do prostredia, kde si môže schémy budovať v každom jednom pohybe.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že pri bábätkách je kľúčový vývoj v prvých mesiacoch a pohybové poruchy treba čo najskôr podchytiť. Ak mama spozoruje asymetriu, kedy už má konať?

Keď vníma asymetriu dva-tri dni, teda krátky čas, netreba panikáriť. Ale ak to pretrváva dlhšie, osem a viac dní, už môže ísť o problém. Ako prvé si treba odpovedať na otázku, prečo to asi je?

Často je chyba iba v tom, že je postieľka a ohrádka na jednom mieste, dieťaťu sa v nich prihovárajú iba jedným smerom. Treba porozmýšľať, či netreba prepolohovať miesto, kde dieťa trávi čas cez deň. Či ho nenosia len jedným spôsobom. Ak sú rodičia praváci, môžu ho oveľa viac pridržiavať práve iba pravou stranou. Niekedy ho pokladajú na gauč na jedno miesto a prihovárajú sa mu trebárs len z ľavej strany. Je veľmi veľa drobných chýb, ktoré sa v domácnosti dejú a z ktorých sa nám vytvárajú asymetrie.

Teraz, keď rodič nemá nikoho, s kým by problém konzultoval, môže si pomôcť práve takýmto analyzovaním situácií, ako dieťa trávi deň. Takéto dočasné asymetrie, pokiaľ ich skorigujeme, veľmi rýchlo odídu.

Zuzana Hejduková (49)

Je skúsená fyzioterapeutka, ktorá sa špecializuje na rehabilitáciu detí do dvoch rokov. V medzinárodnom rehabilitačnom zariadení Adeli Medical Center v Piešťanoch pôsobí 15 rokov, pozíciu vedúcej fyzioterapeutky oddelenia ranej rehabilitácie zastáva 13 rokov. Je členkou Slovenskej komory fyzioterapeutov. Vyštudovala Slovenskú zdravotnícku univerzitu v Bratislave. V súčasnosti si robí rigorózne štúdium v Inštitúte fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie UCM v Trnave.

Spomenuli ste, že ak rodičia praváci nosia dieťa iba na pravej strane, môže vzniknúť problém. Mali by určite používať aj ľavú stranu?

Áno. Viem, že je to náročné, o to viac pre silných pravákov, ale dá sa na to privyknúť. Vďaka využívaniu ľavej strany vzniknú pre dieťa dôležité informácie a podnety, ktoré by nemalo, no sú potrebné.

Môžu rodičia cvičiť s bábätkami aj doma, ak si nájdu cviky na internete, alebo mu môžu uškodiť, ak by nepostupovali správne?

Pohyb je naozaj žiaduci. A to bez ohľadu na to, či sa dieťa vyvíja správne, alebo nie. Ak dieťa do jedného roka už zaostáva v pohybovom vývoji, je to nevyhnutné. Kľúčové je nájsť vhodný čas, kedy sa s dieťaťom hýbať. Dieťa by malo byť oddýchnuté, najedené a vyspaté. Rodič mu môže v pohybe pomáhať alebo ak už má dieťa niekoľko mesiacov, mal by mu vytvoriť bezpečné herné prostredie. Ale aj v ňom je vhodné dieťa viesť a učiť, ako využiť hračky a veci naokolo.

Sme v mimoriadnom období, ktoré si vyžaduje aj mimoriadne riešenia. Čiže rodič by si mal sledovať, čo by už dieťa v tom-ktorom mesiaci malo zvládnuť. Ak má deväť – desať mesiacov a štvornožkuje, ale malo by sa už vytiahnuť popri nábytku a chvíľu pri ňom postávať, mal by mu rodič pomôcť a ukázať, že je to možné.

Pred rozhovorom ste spomínali, že rodičia by sa nemali obávať pomáhať dieťaťu s cvičením, pretože dieťa sa vždy vzoprie, ak mu niečo nevyhovuje.

Nemusia sa vôbec báť. Ak by dieťaťu niečo nebolo po vôli, dá to jasne najavo. Z tohto pohľadu mu nie je možné ublížiť. Rodič je najlepší motivátor, lebo dieťa mu absolútne verí. Ja ako terapeut, keď do toho vstupujem, musím si dôveru najprv získať. Získavam ju tým, že ovládam techniky pohybu, ale rodič má dôveru prirodzenú.

Pri cvičení treba pohyb rozložiť na drobnejšie a opakovať cvik dva-trikrát a dosť, potom dieťa nechať v pokoji, aby si vydýchlo a spracovalo to. No sústavne treba pracovať na tom, aký je cieľ, čo chcú rodičia dosiahnuť. Ak sa dieťa napríklad potrebuje postaviť, tak ho pomaly povediem do stoja. Ukážem mu, že to ide.

Fyzioterapeuti väčšinou riešia vážnejšie problémy. U nás máme najčastejšie deti do jedného roka s centrálnou tonusovou a koordinačnou poruchou, z čoho v budúcnosti môže byť detská mozgová obrana. My sme tou prevenciou, aby sa nerozvinula. V prípade starších detí je u nás v centre 64 percent práve s detskou mozgovou obrnou. U takýchto detí sú už evidentné zmeny v svalovom napätí, dieťa sa inak hýbe. U nich nestačí doma cvičiť, potrebujú odbornú pomoc.

Vráťme sa k deťom, ktoré sú zdravé, no už od narodenia by mohli nadobudnúť nesprávne pohybové návyky. Ako tomu môžu rodičia predísť? Aké cviky by ste im odporučili?

Určite by mali deti tráviť čas na veľkoplošnej podložke, ktorá by nemala byť príliš mäkká. Aj samotná postieľka s mäkším matracom nedáva dostatočnú informáciu, keďže dieťa si buduje telesnú schému. Dieťa najprv musí spoznať samo seba, svoju biomechaniku, a potom sa môže kvalitne hýbať v priestore. Základná rada teda je mať dobrú podložku, lebo je informačným poľom pre pochopenie seba samého.

Ďalej mu môžu rodičia pomôcť tým, že budú spolu objavovať telesnú schému. Rodič bude viesť rúčky dieťaťa tak, že dočiahnu jednu nôžku, spolu si ju prehmatajú, potom spoznajú druhú nôžku, dočiahnu na tvár. Toto všetko potrebuje maličké dieťa spoznať, potrebuje si uvedomiť, že toto som ja, tu mám svoje hranice, až potom sa začne pohýnať a otáčať v priestore.

Dôležité je tiež nosenie. Sú isté pravidlá, ktoré určujú, či sa dieťa bude vyvíjať symetricky. Napríklad už osem – desaťmesačné dieťa môžeme nosiť tak, že je chrbtom opreté o rodiča a pritom využiť jednoduché cviky. Napríklad rodič si môže dieťa spodnou časťou zaprieť o seba a pred zrkadlom sa spolu nakláňajú, hojdajú, či dočahujú nálepky na zrkadle, tým sa mu posilňuje chrbát a brucho. Od sily totiž závisí, či dieťa zvládne vyšší koordinačný stupeň.

Musím spomenúť jeden častý omyl. Rodičia sa prevažne hrávajú s dieťaťom tak, že je chrbátikom opreté o rodiča, lebo nevládze alebo ešte chrbát samo neudrží. No nie je to najvhodnejšie. Optimálne by bolo, keby dieťa bolo bokom, medzi nohami rodiča, ale už malo celé nôžky vrátane pätičiek opreté o zem. Ak nevládze, jedným bokom sa drží rodiča, ale hrajú sa tak, že jedna noha rodiča je stolička a druhá noha stôl. Tak sa učí samo udržať v priestore, aj keď jeden bok v kontakte supluje odľahčenie a je vždy aj taká istota. Je to trochu iné polohovanie, ako to všetci podvedome robíme. Podvedome totiž chránime dieťa, opierame ho o seba.

Čiže treba dbať o to, aby dieťa bolo aktívne?

Presne, vždy treba hľadať aktívnosť. Samozrejme, netreba ho od seba odstrkávať, povedať, však ty to dokážeš, ale môžeme ho viesť k väčšej samostatnosti.

Aký je váš názor na nosenie batoliat v šatkách či ergonomických nosičoch, ako sú manducy?

Záleží od toho, čo tým chceme dosiahnuť a aké je dieťa. Vždy je to individuálne. Pokiaľ ide o dieťa s normálnym motorickým vývojom, môžeme ho takto nosiť, ale je dôležité odkedy. Určite by nemalo byť dieťa vertikalizované do šiestich mesiacov veku, pokiaľ sa samo neposadí. Potom už môže, lebo svaly sú dostatočne vypracované.

Nosenie malých bábätiek, ak aj na rodičoch spia, je nevhodné, pretože taký dlhý čas dieťa neudrží šiju a chrbát. Preťažuje sa systém chrbtice. V tom období je chrbtica viac chrupavkovitá než kostná a celkovo zbytočne dochádza k veľkému stláčaniu platničiek. Treba si počkať, kým chrbtica bude z iného materiálu, potom omnoho lepšie zvládne záťaž.

V čom robia rodičia najväčšie chyby v prípade vývoja pohybu malých detí?

Asi najčastejšie v tom, že dieťa prispôsobujú sebe a nie seba dieťaťu. Pokiaľ už dieťa zaostáva vo vývoji, tak treba pochopiť, v čom je problém, a predísť tomu, aby sa rozširoval. Problém treba rozložiť na drobné a trpezlivo odstrániť.

Keď cvičíme, malé dieťa v prvom rade potrebuje, aby sme spomalili a dali mu čas na to, aby mohlo s nami urobiť nejaké pohyby. Potrebuje čas na reakciu. Rodičia preto musia rozložiť pohyby na úplne drobné sekvencie. No tí často očakávajú, že reakcie prídu hneď a okamžite, lenže dieťa je zatiaľ iba čistý nepopísaný papier. Učí sa, ako urobiť pohyby a ako ich spraviť čo najefektívnejšie. Predstavte si, ako sme sa učili písmená, najprv sme zachádzali pod riadok, nad riadok, až opakovaním sme boli precízni, nadobudli koordinovanosť. Tak je to aj v tomto prípade.

Práve teraz, keď sú rodičia doma a majú čas, by sa mali sústrediť na dieťa. Treba sa spolu veľa hýbať, no pomaly a sústredene. Opakovať cez deň to, čo mu nejde a podporiť ho, že to zvládne. Nebrať to iba ako nutnosť, ale aj zábavu. Ak dieťa nechce cvičiť, treba siahnuť po zaujímavej hračke. Zakomponovať ju do cvičenia, a tak presvedčiť dieťa spolupracovať. Hračka dokáže byť veľmi dobrým motivátorom. Takíto drobci sa často hýbu aj za tabletom.

Je správne motivovať tabletom?

Pokiaľ dosiahneme to, čo by mu za iných okolností nešlo, je dobrý aj tablet. Keby mu cvičenie išlo s niečím iným, samozrejme, treba siahnuť po tom. Určite nemotivovať len tým, že tu máš tablet alebo telefón. Vie ich to zaujať, pretože to svieti, vydáva zvuky, ale sú aj iné zaujímavé hračky, svietiace loptičky, mechanické hračky a podobne. Záleží od toho, ako nad pomôckou budú žasnúť rodičia. Ak budú žasnúť nad loptičkou, bude žasnúť aj dieťa.

Čo si myslíte o chodítkach a iných pomôckach stimulujúcich pohyb?

Chodítka sú dobrou pomôckou, ale až keď dieťa udrží stabilitu v stoji. Dovtedy by v ňom nemalo byť. Pokiaľ dieťa ešte nedokáže stáť, je potrebné, aby lozilo, lozilo, lozilo… Pretože lozenie je kvalitná posilňovňa všetkých svalov, ktoré keď sa vypracujú, nebude preňho problém postaviť sa.

Má potom chodítko vôbec zmysel? Nie je lepšie nechať na prirodzený vývoj, aby sa dieťa samo naučilo chodiť, keď už stojí?

Otázka je, o akom dieťati hovoríme. Pokiaľ je to zdravé dieťa, chodítko nemá zmysel. Pokiaľ je zaostávajúce v pohybovom vývoji, dôležité je vedieť, aj ako veľmi zaostáva a vtedy mu môže byť chodítko nápomocné. Pri zvýšenom svalovom napätí, u spastických detí je veľký problém so stabilitou chodidla, stoja na špičkách. Stačí, keď sa človek sám skúsi postaviť na špičky, akú má stabilitu. Vtedy niet stability alebo je slabá. Práve chodítko mu pomôže pochopiť, že je dobré kvalitne sa zapierať o celé chodidlá. Pomôže mu prekonať stabilizačný čas, pretože samotná chôdza je vyšší motorický stupeň stability stoja. Kým zdravé dieťa nie je stabilné v stoji, jednoducho nevykročí do priestoru.

Počas tejto mimoriadnej situácie je obmedzený pohyb detí, či už škôlkarov alebo malých školákov. Nemôžu sa vybehať na ihriskách, športoviskách. Veľa času trávia doma. Čo je najefektívnejšie cvičiť doma s deťmi s normálnym pohybovým vývojom, prípadne tými, ktoré majú iba mierne pohybové problémy?

Normálne škôlkarske deti sú živé samy od seba. Dôležité je vybudovať dobré, bezpečné prostredie. Herňa by mala byť tak vybavená, aby sa rodič nemusel báť, že dôjde k úrazom. Prostredie má byť primerane mobilné, no extra vybavenie zháňať netreba, stačí využiť na maximálnu možnú mieru to, čo doma je.

Závisí od toho, čo troj- až päťročné dieťa preferuje. V škôlkarskom období deti veľmi rady napodobňujú, trebárs rady sa plazia ako hady, skackajú ako žaby. Je to pre nich posilňovňa aj nacvičovanie koordinácie. Dobré je aj gúľanie sa, napríklad ako lopta. Výcvik podľa úloh, ktoré vymyslí rodič. Ten by mal odhadnúť, čo dieťa zvládne a čo nie. Ak niečo ešte nezvláda alebo nevie, treba mu to ukázať a trpezlivo vysvetliť, ako na to. Ak to aj zo začiatku nezvláda, netreba to vzdávať. Opakovaním sa odstraňujú nedostatky. Zajtra to už spraví pekne, rýchlo, obratne a zase je pohyb niekde inde a koordinácia vyššia. Čiže hry, ktoré podporujú správne držanie tela.

Ako dlho by mali takéto deti denne cvičiť?

Pokiaľ sú zdravé, nezastavíte ich, prakticky sú vkuse v pohybe. Vždy je to do unavenia.

Do unavenia rodičov, kým to vydržia…

Preto hovorím, vytvoriť bezpečné prostredie, aby sa dieťa unavilo samotným prostredím a rodič to ešte predýchal.

Už aj u malých škôlkarov sa neraz objavujú problémy s hrbením, majú nesprávne držanie tela, ploché nohy a podobne. Existujú univerzálne cviky, ktoré by ste z odborného hľadiska odporúčali každý deň cvičiť?

U detí v rozmedzí troch až päť rokov musí byť niekto, kto ich bude motivovať. Najlepší motivátor je starší súrodenec, podľa neho opakujú prirodzene. Pokiaľ nie je starší súrodenec, platí jednoduché pravidlo. Pokiaľ sú aktívni rodičia, dieťa sa pridá. Či to budú jednoduché posilňovacie cviky, napríklad sa zaprú, budú dvíhať zadok od podložky. Dieťa je odrazom svojich rodičov. Ak to sú gaučoví rodičia, väčšinu dňa strávia na gauči, ani dieťa nie je príliš aktívne.

Pandémia dáva príležitosť trochu sa zmobilizovať. Vyvetrať si, nadýchať sa a povedať si, no tak doteraz sme nemali možnosť cvičiť, teraz začíname. Ideme si spolu zacvičiť, čo zvládneme. Ak je už dieťa väčšie, môžu skúsiť kliky o stenu. Na internete je obrovské množstvo cvikov, ktoré sa dajú nájsť. Nech skúsia to, čo sa im zapáči.

Čo keď je rodič aktívny, ale dieťa odmieta cvičiť? Z vašej praxe máte nejakú fintu, ako dieťa presvedčiť hýbať sa?

My pracujeme v malom kolektíve, sme dve kolegyne. Jedna funguje ako motivátor, druhá ako koordinátor. Jedna sa vždy snaží dieťa zaujať tým, čo sa mu páči, má rado alebo je preňho inšpirujúce. Druhá sa snaží koordinačne viesť dieťa k niečomu novému, prirodzene sa nadväzuje na to, čo už ovláda, pričom sa pridáva jeden – dva nové kroky. Ja ho vediem v pohybe, kolegyňa ho motivuje, ale vie, aký je môj zámer.

Toto musí rodič zvládnuť sám tým, že najprv nájde zaujímavý proces, ktorý dieťa nadchne. Najprv musí dieťaťu vysvetliť, čo a ako budú robiť. Keď to dieťa prijme, potom môžu nadväzovať ďalšie pohybové skúsenosti. U malých detí vo všeobecnosti platí, že nemôžeme ísť proti ich odvahe. Odvahu musí podporovať rodič a musí ho viesť tak a po takých krôčikoch, aby to nebolo naňho zhurta.

Špecializujete sa na deti do dvoch rokov. Čo je rozhodujúce pri pomoci deťom s narušeným pohybovým vývojom?

Ak za nami prídu rodičia s deťmi, ktoré majú ľahké, malé odchýlky, je radosť vidieť, že stačí jedna – dve konzultácie a už potom nemusia prísť, lebo sa im pomohlo. No väčšinou riešime ťažšie stavy, kde je to dlhodobý proces. Rodina sa do toho musí plne angažovať. Rodič vidí, že keď neasistuje dieťaťu, ktoré sa ťažšie hýbe, nepomôže mu, pretože ono samo do toho nepôjde. Jednak je obmedzené tým, že nemôže, a jednak nemá kondíciu. Tým, že svaly neboli využívané, nemajú výkon. Preto sa pracuje na sile, výdrži, pozornosti.

Aj vy sa nejako udržiavate v kondícii počas tohto obdobia, keď ľudia majú byť doma? Čo radíte cvičiť dospelákom?

Každý je iný, bol nastavený na niečo iné a znesie inú záťaž, ale vo všeobecnosti zaberá aeróbne cvičenie. Čiže, vyvetrajte takým vzduchom, ktorý myslíte, že je bezpečný, a potom si aeróbne zacvičte. Či už tancujete, skáčete, spotíte sa alebo oprášite rotopéd – použite hocičo, čo doma máte, ale hlavne rozpumpujte srdce. Hneď, ako sa rozpumpuje cievny systém, bude lepšia nálada.