Žijeme v civilizovanom svete, kde by mal mať každý znevýhodnený človek možnosť absolvovať potrebnú liečbu, vrátane rehabilitačnej. Stalo sa však niečo, čo našu vieru v civilizovanú spoločnosť otriaslo doslova zo dňa na deň. Priblížila sa k nám reálna vojna, ako sme ju poznali len z filmov a literatúry. Medzi ľuďmi hľadajúcimi útočisko sú aj ľudia so znevýhodneniami, akútnymi aj chronickými ochoreniami. Z minúty na minútu ich vojna obrala nielen o domovy, ale aj o potrebnú liečbu a rehabilitácie.
Tím ADELI Medical Center v Piešťanoch začal pomáhať ľuďom, ktorí nechodia, ale utekajú pred vojnou. Tak ako Nadácia ADELI pomáha financovať výnimočnú liečbu domácich pacientov, lebo bez pomoci zvonka je nedostupná, rozhodli sa umožniť rehabilitácie s pomocou dobrých ľudí a darcov aj pre postihnutých vojnových utečencov.
Ako vraví riaditeľka Nadácie Adeli Ing. Zuzana Cyprichová: „Sme presvedčení, že musí existovať snaha pomáhať, solidarizovať a zapájať sa do aktuálneho diania vo svete. Inak je tu riziko, že keď problém prestane existovať vo verejnom priestore, akoby neexistoval ani v realite a ľahko sa popiera. A pacienti ostatnú v tieni nezáujmu, bez akejkoľvek pomoci.“
Mamy Ukrajinky, utekajúce pred vojnou so svojimi postihnutými deťmi, sú odhodlané situáciu zvládnuť. Ich vďačnosť za akúkoľvek pomoc je nesmierna, pri hlbšom pohľade však badať, že sú utiahnuté do seba a smutné. Takže to, čo vidíme navonok, je disciplína a vnútorný príkaz „zostať silná a zvládnuť situáciu”. Tieto ženy zobrali nielen „svoje nohy na plecia“, ale aj svoje nechodiace deti. Sila žien, ktoré sa dokázali dostať z vojnou zasiahnutých území až do Piešťan je obdivuhodná. Mnohé ženie vpred, ako sa dozvedáme, akýsi „autopilot“, lebo vedia, že nechcú svoje deti obrať o možnosť pokroku a lepšieho života, ktorý zahájili už doma.
Projekt „NECHODÍ, ALE UTEKÁ“ Nadácie ADELI je určený pre fyzicky znevýhodnených ľudí na úteku pred vojnou na Ukrajine. Cieľom pomoci sú deti a dospelí ľudia s neurologickým ochorením.
Zoznámte sa s niektorými z tých, ktorí sú na úteku, aj keď sa chodiť ešte len potrebujú naučiť.
Michail Marchenko
Narodil v meste Cherson na Ukrajine a v súčasnosti má 9 a pol mesiaca. Zatiaľ čo jeho otec bojuje v prvej línii pri obrane svojej krajiny, zápasí niekoľkomesačné bábätko s množstvom rizikových diagnóz medzitým u nás na Slovensku. Chlapček bol vytúženým dieťaťom, manželia na neho čakali dlhých desať rokov. Keď vypukla vojna, strávili Miško s mamou a babkou tri dni v pivnici. Z domu, kde rodina bývala, zostali len tehly. Miško však kvôli svojmu stavu nutne potrebuje terapeutickú intervenciu, nakoľko zanedbanie kľúčového obdobia vývoja mozgu má vážne dôsledky do budúcnosti. Prvé dva pobyty v ADELI boli Miškovi umožnené vďaka Nadácii ADELI a ČSOB Nadácii. Miško zosilnel a jeho mama si poctivosť rehabilitácie v ADELI nevie vynachváliť.
Sofia Kushnarenko
V deň narodenia utrpela pôrodné zranenie – lekárom vypadla z rúk rovno na podlahu a spolu s mamou, ktorú bolo tiež potrebné oživovať, bojovali o svoje životy. To našťastie zvládli. A zvládli sa aj, vďaka Sofiinmu otcovi, dostať z mesta Buča, kde boli s mamou práve v čase začiatku vojny na rehabilitácii. Na Sofiinu rehabilitáciu prispela Nadácia ADELI z dražby malieb svojho úspešného projektu „Unikátne obrazy“, na ktorých sa podieľali slávni výtvarníci Marek Ormandík a Zbyšo Felix. V ADELI sú na Sofiu pyšní: 6 – ročná „šikulka“ zosilnela a vďaka lepšiemu držaniu tela sa počas jej rastu nebudú vytvárať deformácie.
Michail Verkeev
Miškov sa narodil v roku 2008 a do troch rokov nič nenasvedčovalo tomu, že čosi nie je v poriadku. Až sa jedného dňa zľakol hromu, začal sa zajakávať a neurologické vyšetrenie odhalilo Duchennovú svalovú dystrofiu – nevyliečiteľnú diagnózu, pri ktorej postupne pacientovi slabnú a vypovedávajú funkciu všetky svaly tela. Rehabilitáciou sa inteligentný chalan vyslovene „drží pri živote“. Tú už aj dostal, vďaka charitatívnej organizácii z USA. Michailovi takisto ponúkla pomoc Organizácia svalových dystrofikov a Klinika detskej pneumológie v Podunajských Biskupiciach. Mechanický zdvihák dostal Michail vďaka pánovi Miroslavovi Berešovi z OZ Úsmev pre druhých, ktoré poskytuje finančnú pomoc na kompenzačné pomôcky pre utečencov.
Stepan Zavoloka
Stepan má 6 rokov a trpí detskou mozgovou obrnou, ktorá je v jeho prípade následkom nedostatku kyslíka pri pôrode. Poctivo však rehabilituje od veku 3 mesiacov. Rodný Charkov obkolesili každodenné boje, ostreľovania a bombardovania, ale malý bojovník si nemôže dovoliť prerušiť dobre nastavený proces rehabilitácií.
Nadiia Vahanova
Naďka prišla na Slovensko so svojou dvojičkou Vierou a odvážnou a odhodlanou mamou, ktorá okrem svojich dcér na úteku zobrala do bezpečia i ďalšie postihnuté deti. Vedela, že ak chce, aby jej dcéry mali nádej na lepšiu budúcnosť, Naďka nesmie prestať rehabilitovať, obzvlášť keď sú už sedem rokov na dobrej ceste…
Anna a Natalia Maliuzhenko
Žiaľ, ich otec Sergej v apríli zahynul vo vojne. Na úteku v Nemecku zostala mama s troma dcérami, dve z nich majú ťažké postihnutie motoriky. Minulý rok podstúpili obe dievčatá náročný neurochirurgický zákrok v Izraeli. Keď prišiel čas aktívnej rehabilitácie, prišla aj vojna. V Nemecku sa dozvedeli o ADELI a túžia nazbierať potrebné prostriedky na rehabilitáciu. Musí sa im to podariť! V opačnom prípade sa môže účinok operácie úplne stratiť.
Polina Babakova
Plavovlasé dievčatko má osem rokov a pochádza z mesta Slaviansk, ktoré vojna zasiahla už v roku 2014. Stres a strach z výbuchov spustil predčasný pôrod. Dramatický boj o jej život sa odohrával v nemocnici doslova pod paľbou guliek a vybuchujúcich bômb. Následky predčasného pôrodu zmierňujú práve rehabilitácie, ktoré začali už v rodnej domovine. V ADELI môže v rehabilitácii len vďaka podpore darcov pokračovať. Polina sa túži naučiť chodiť, aj keď je na úteku! Veríme, že po skaze dostane znovu šancu život.
Anastasia Poliakova
V prvý deň vojny sa zobudili na výbuchy na susednej ulici, kam dopadali rakety. Niekoľko dni sa v schovávali po pivniciach. Skrývať sa s postihnutým dieťaťom v pivnici vôbec nie je ľahké a keď nastala možnosť odisť – zobrali si podstatné veci a kocúrika a išli na evakuačný vlak. Stav Nasti sa o dosť pohoršil… Navyše, jej milovaný kocúrik, chorý na cukrovku, neprežil takú náročnú cestu. Úmrtie chlpatého kamoša bolo ďalším velikánskym stresom pre Nastu a tiež neprispelo k jej zdraviu…
Pomôžte prosím aj vy zmierniť bremeno, aké si nevieme predstaviť a traumu, ktorá bude v ľuďoch rezonovať, ako tomu naposledy bolo po 2. svetovej vojne. Podporiť nechodiacich utečencov môžete na www.nadaciaadeli.sk/nechodialeuteka.
Ak poznáte rodiny, ktoré pomoc so zabezpečením rehabilitácií potrebujú, prihláste sa prosím na mailovú adresu koordinátorke ukrajinských rodín v ADELI: savchenko@adelicenter.eu
SOCIÁLNE SIETE