Volám sa Kristínka Hattalová a chcela by som vám povedať svoj príbeh…
Začalo sa to pred 17-timi rokmi. Narodila som sa maminke a oteckovi, ktorí sa na mňa veľmi tešili, ale pri narodení sa mi stalo niečo zlé… Po krátkej dobe mi doktori diagnostikovali škaredú chorobu – detskú mozgovú obrnu.
Ani maminka, ani otecko nevedeli presne čo to je, ale rozhodli sa s tým bojovať. Najskôr som absolvovala množstvo vyšetrení a rehabilitácií. Niektoré bolestivé, niektoré príjemné, ale všetky mali jednu spoločnú vlastnosť – pre mňa boli zbytočné.
Jedného dňa sa otecko s maminkou na internete dozvedeli o ADELI centre a možnostiach rehabilitácií detí s detskou mozgovou obrnou v ňom. A tak som sa dostala do ADELI. Vtedy som ešte nevnímala svet, vo vozíku som nesedela, ale ,,polo ležala – polo visela ´´ a z úst mi tiekli sliny. Nikomu som nepodala ruku a ani som sa na nikoho neusmiala, pretože som to ešte nedokázala.
Keď ockovi „teta“ Katka z ADELI ukázala celú budovu centra, ako sa v centre cvičí, rozhodli sa, že to vyskúšame. Po posúdení môjho zdravotného stavu a zostavení rehabilitačného programu, som začala cvičiť a chodiť na všetky terapie. Trvalo to celkom štrnásť dní. Dva týždne intenzívnych neurorehabilitácií v ADELI.
Po návrate domov však boli maminka s oteckom veľmi smutní. Vyzeralo to, akoby mi rehabilitácia vôbec nepomohla, keďže som stále iba ležala, tak ako predtým. Čakali viac…
A vtedy sa to stalo! Už ma nebavilo ležať a tak som sa zaprela do ručičiek – presne tak, ako ma to učili terapeuti – sadla som si, vystrela chrbát a so zapretými rukami som sa zaprela do sedačky. Maminka sa od šťastia rozplakala a ocko zmätene pobehoval po obývačke. Od tej doby som rodičov prekvapila veľmi veľakrát. S pomocou ADELI som dosiahla úspechy ako napríklad držanie tela, uchopenie čohokoľvek do ruky a dokonca doma vždy po obede utieram riad. A viem aj vysávať a prezliekať posteľnú bielizeň!
Áno, toto všetko zvládam vďaka poctivému cvičeniu s terapeutmi v ADELI Medical Centre v Piešťanoch. Možno, že slovo terapeuti nie je práve najsprávnejšie. Sú to moji kamaráti, moje lásky, moji dôverníci. Je to moja rodina…
PS: Pri poslednom pobyte sa pán doktor rozhodol, že začnem chodiť v aparáte na chodenie. Mama s ockom sedeli v kreslách a zavolali ma, aby som za nimi prišla. Verte alebo nie, ja som prišla a po vlastných nohách! Maminka veľmi plakala, ale ja nechápem prečo, veď nato sme sem prišli…
Vaša Kristínka
ZDROJ: uverejnené so súhlasom rod. Hattalovej
JAZYKY
SOCIÁLNE SIETE